Vo viere sa môžeme niekedy cítiť ako nič, ale zároveň všetko. Boh je nado mnou a ja som len človek. Sme pominuteľné bytosti- nebadateľná kopa mäsa a kostí oproti Bohu a Jeho veľkosti, ktorá ma niekedy ťaží. Napriek tomu je v každom z nás niečo nadpozemské, niečo večné. Kostrou chrbtice človeka som sa snažila zdôrazniť našu ľudskosť. Líniou svetla na rebrách/lopatkách poukázať na božskosť. Vidím v tejto spojitosti dokonalosť Boha v človeku a nedokonalosť človeka v Bohu. Pod kostrou píše v hebrejčine text z Biblie: ,,Prach si a na prach sa obrátiš.". Obidva svety, ten náš a ten Jeho, sú istým spôsobom prepojené a my v našej maličkosti sme súčasťou niečoho väčšieho.